V tomto roku sa totiž v Humennom konala ustanovujúca schôdza dobrovoľného hasičského spolku, do ktorého sa prihlásilo 31 odvážnych Humenčanov, pripravených pustiť sa do boja s nebezpečným živlom. Dopĺňalo ich trinásť priateľov spolku.
Čestným predsedom spolku sa stal gróf A. Andrássy, hlavnoslúžnym predsedom Mikuláš Harasthy, za hlavného veliteľa bol ustanovený Zoltán Ysépy. Po vypracovaní rozpoč
tu začal spolkový výbor zabezpečovať výstroj a priestory na uloženie hasičskej techniky. Zo spomienok Alexiusa Čandu, ktorý bol kováčom a v DHZ cievarom vieme, že sám gróf Andrássy finančne prispieval na zhotovenie rovnošiat hasičov, pretože sa mu nepáčilo ich nejednotné ustrojenie. Raz ho požiadali o súhlas, aby sa mohli v nedeľu skoro ráno odfotografovať pred jeho kaštieľom. Ten súhlasil, ale iba pod podmienkou, že sa budú správať veľmi ticho, aby ich nezobudili. Každý z hasičov bol vystrojený desaťmetrovým lanom, hákom a opaskom. Na tréningy a hasenie požiarov slúžila najprv jednokolesová a dvojkole¬sová ručná striekačka, neskoršie väčšia štvorkolesová, upevnená na kovovom podvozku. Na miesto požiaru striekačku vlastným konským záprahom dopravoval Ján Jacevič. Prvými hlavný¬mi strojníkmi boli František Kerekeš a Ľudovít Račai. Nezastupiteľnú úlohu v hasičskom zbore zohrávali dlhoroční trubači Juraj Pataky, Ján Onderko, Juraj Hajtmanovský a Štefan Fedek. Metodickou centrálou pre dobrovoľných hasičov v tomto období bola Zemská hasičská jednota na Slovensku so sídlom v Turčianskom Svätom Martine. Prvý vážnejší zásah absolvovali humenskí hasiči v apríli 1905, kedy sa od príbytku J. Naščáka, za silného vetra chytilo ďalších šesť domov. O tri me¬siace neskôr zhorelo na Hlavnej ulici dvanásť do¬mov a vyše štyridsať hospodárskych stavísk. Sku¬točný krst ohňom prežili humenskí hasiči v marci 1908, keď na Kudlovciach zhorelo tridsaťpäť domov a viac ako sto hospodárskych budov. Pri likvidácii požiarov pomáhali aj žiaci Drevárskej odbornej školy v Humennom, ktorí pod velením učiteľa Urgaiího tvorili samostatnú hasičskú čatu o sile dvadsať až dvadsaťpäť mužov. Neustála hrozba požiarov, najmä v nočných hodinách, viedla k zriadeniu nočných strážnych slu¬žieb. Od roku 1913 mali hasiči počas premietania filmov v novom kine pravidelnú službu, pretože vysoko horľavé filmy predstavovali permanentnú hrozbu vzniku požiaru. Krátkou epizódkou v histórii humenských hasi¬čov bolo účinkovanie Júliusa Edesa na veli¬teľskom poste hasičov. Po ňom velenie prevzal Alexander Dobrovoľský, ktorý túto funkciu zastával dlhých desať rokov. Za jeho pôsobenia bola vystavaná prvá hasičská zbrojnica v meste, ktorá bola dislokovaná medzi reštauráciou Vihorlat a malou železničnou stanicou. Po roku 1918 bolo v Humennom nanovo zreorganizované i hasičstvo. Hasičské organizá¬cie v Humenskom okrese zastrešovala a riadila Okresná hasičská jednota č. 64, ktorá bola zorga-nizovaná 9. Jej veliteľom bol spo¬čiatku Alexander Dobrovolský, neskôr túto funkciu vykonával okresný náčelník Vojtech Kováts. Začiatky práce Okresnej hasičskej jednoty boli ťažké. Čoskoro po jej založení sa pomery v Humenskom okrese stali terčom kritiky zo strany Krajinskej hasičskej jednoty na Slovensku so sídlom v Martine. Pripomienky smerovali najmä k pomalému tempu organizovania hasičstva v okrese. Krajinská organizácia videla príčiny kritizo¬vaného stavu najmä v neochote obecných predstavenstiev zakladať dobrovoľné hasič¬ské zbory a slabú aktivitu vyčítala aj no¬társkym úradom. V skutočnosti však už v priebehu roka 1926 boli miestne dobro¬voľné hasičské jednoty založené v 18. obciach okresu, teda všade tam, kde bolo viac než 50 domov. Výnimku tvorili malé horské obce s rozptýleným osídlením, kde neboli priaznivé podmienky pre vznik a čin¬nosť hasičských zborov. Reálnym problémom bola neochota zakla¬dať hasičské zbory v obciach, nakoľko v prí¬pade požiarov, ktoré sa však vyskytovali zriedkavo, sa o svoj majetok staral každý obyvateľ sám. Navyše, obce neboli schop¬né zabezpečiť príspevky na ich udržiavanie, lebo výška obecných prirážok bola už aj po¬čas predošlých rokov stanovená na najvyššiu možnú mieru. V tejto situácii obce okresu, s vý¬nimkou Humenného, odmietli prijať navrhované požiarno-policajné štatúty a hradiť členské príspevky. Činnosť Okresnej hasičskej jednoty bo¬la hatená najmä nedostatkom finančných prostriedkov, takže zbory na vidieku nemohli byť vybavené riadnymi hasičskými striekačkami a ná¬radím. Chýbali aj zdroje na vykonanie revízií v zbo¬roch. Postupne sa však nahromadené problémy darilo odstraňovať, hoci niektoré pretrvávali ešte niekoľko rokov. Hasičské zbory boli pravidelne udržiavané v každej väčšej obci a zlepšovala sa i inštruktážna činnosť Okresnej hasičskej jednoty. V spolupráci s ČSČK v Humennom hasiči organi¬zovali zdravotnícke kurzy. K aktívnym členom Okresnej hasičskej jednoty v Humennom patrili Móric Rosenberg a Dr. Ján Putiš. V Humennom pôsobil dobrovoľný hasičský zbor, ktorý vznikol 5. Mesto Humenné ako prvé v okrese prijalo požiarne - policajný šta¬tút, pravidlá zabezpečovania požiarneho fondu a malo riadne fungujúci dobrovoľný hasičský zbor. Vykonané opatrenia sa čoskoro zúročili. Mesto bolo v 20. rokoch často postihované po¬žiarmi menšieho rozsahu, napríklad v auguste 1923, keď trikrát po sebe horelo v budove rímskokatolíckeho farského úradu. Pravdepodobne najväčší požiar v medzivojnovom období vypukol v noci zo 14. na 15. mája 1926 na Masarykovej ulici. Aj keď si požiar nevyžiadal obete na ľudských živo¬toch, spôsobil materiálne škody odhadnuté na 1,2 milióna korún, keď v krátkej dobe zhorelo 12 domov na Masarykovej a Kováčskej ulici. Podľa hlásenia okresného náčelníka „děkovati lze jen nadlidské namaze tunejší(!) vojenské posádky, četníctva a hasičstva, že dalšímu šírení požáru bylo zabránéno".
Činnosť Dobrovoľného hasičského zboru v Hu¬mennom bola mnohostranná. Významnou mier¬ou sa podieľal na odstraňovaní následkov po¬vodne v roku 1927, za čo bola 17 členom zboru udelená odmena. Zbor každoročne zasahoval aj pri hasení menších požiarov. Napríklad, v roku 1931 zasahovali humenskí hasiči 13-krát. Sú¬časťou ich aktivít bolo vykonávanie nočných služieb v kine a organizovanie hasičských kurzov. Nemožno obísť ani už zmienenú činnosť zboru na poli kultúrnom. Postupne sa zlepšovala i úroveň materiálneho vybavenia humenských hasičov. Zbor spočiatku využíval motorovú striekačku, ku ktorej na jar 1932 pribudla automobilová hasič¬ská striekačka v hodnote 140 000 korún, zakúpe¬ná s finančným príspevkom od okresného úradu i štátnych orgánov. Prevažná časť výdavkov spojených s činnosťou hasičského zboru však po-chádzala z rozpočtu mesta. Funkciu predsedu hasičského zboru v medzivojnovom období vykonával Móric Rosenberg, dlhoročným veliteľom bol Július Szabó. Od polovice tridsiatich rokov 20. storočia patrili humenskí dobrovoľní hasiči v pekných modrých uniformách, ktoré im podľa návrhu mestského úradu zhotovil krajčír Michal Dufek k výraznému prvku koloritu mesta. Bolo ich vidno nielen pri náboženských obradoch a športových i spolo¬čenských podujatiach, ale aj pri oslavách štát¬nych sviatkov a na korze v meste. Rozvíjali aj svo¬ju vlastnú kultúrnu činnosť, ktorej dušou bol uči¬teľ Orendáč a kultúrny referent Lehotay. Neďale¬ká Podskalka bola dlhé roky dejiskom tradičných hasičských dní. Zápolilo sa v behu, skoku do diaľky a výšky. Po súťaži nasledovali ukážky hasič¬ských cvičení. Okrem toho hasiči organizovali tradičné hasičské a fašiangové plesy, divadelné predstavenia, rôzne súťaže a mnohé iné podujatia. V roku 1934 bola v Humennom vybudovaná no¬vá požiarna zbrojnica. Stála oproti budove okresného úradu a patrila k najmodernejším na okolí. Aj po druhej svetovej vojne bola požiarna ochrana zabezpečovaná na dobrovoľnej báze. Medzi najaktívnejších hasičov patrili: Jozef a Andrej Šepeľa, Andrej Pirič, Alexander Čanda, Michal Merjavý, Rudolf a Vojtech Neupauer, Jozef Vel, Ján Mihalík, Július Žinčiak, Andrej Babjak, Ján Golgovský, Ľudovít Griger, Štefan Andiľ a Jozef Sokáč. V tomto období mali humenskí hasiči aj vlastnú dychovku. Pravidelne vyhrávala pred futbalovými zápasmi na ihrisku pri mlyne, známa však bola v celej republike. Okresný oporný bod v Humennom /asi DHZ/v roku 1935 mal 51 členov. Veliteľom bol Július Szabó, námestníkom veliteľa Andrej Mikita, ll. námestníkom veliteľa František Levy, tajomníkom Ján Sámel, pokladníkom Štefan Grosser, hlavný dozorcom majetku Karel Dobrovoľský st., dozorcom majetku Fraňo Kerekeš, revízori: Andrej Mikita a Michal Machnič. V tom čase /1935/ mali k dispozícií: 1 autostriekačku s nádržou, 1 štvorkolesovú motorovú striekačku, 1 dvoj a 1 štvorkolesovú ručnú striekačku, 550 m hadíc, 26 m savíc, 2 vozy na vodu, 1 voz na náradie, 12 kusov rôznych rebríkov, strážnicu a skladište. Celková cena inventáru 300.000 Kč. Kde bola prvá strážnica alebo zbrojnica sa nevie. Z rozprávania starých členov vieme, že drevená zbrojnica stála nad Kudlovským potokom, ktorý preteká mestom a v súčasnom období je zakrytý. Bolo to na mieste pri malej železničnej stanici, naproti reštaurácií Vihorlat / Sodomka /. V rokoch 1950 - 1973 bol čestným predsedom Základnej organizácie dobrovoľnej požiarnej ochrany Michal Merjavý, po ňom túto funkciu vy¬konával Július Kvetan, Miroslav Čerevik a neskôr podplukovník Ing. Michal Mihalík. V povojnovom období mali svoju vlastnú organi¬záciu aj dobrovoľní hasiči na Kudlovciach. Od ro¬ku 1958 sa hasičské rady na území mesta rozšíri¬li o príslušníkov Závodného požiarneho útvaru v Chemlone Humenné, š.p. O tridsať rokov neskôr priamy následník tohto útvaru - Jednotka zá¬vodného požiarneho útvaru v akciovej spo¬ločnosti Chemes, a.s. Humenné mala tridsaťdeväť za-mestnancov, z tohto 36 hasičov. Počas jednej pracovnej zmeny, ktorá trvá dvanásť hodín boli v službe veliteľ družstva a osem hasičov. Na základe uznesenia Rady Okresného národné¬ho výboru v Humennom vznikol 2. februára 1961.
