02/09/2026
Obraz svätého Antona Pustovníka existuje
Niektorí z vás to už možno počuli, pre mnohých to bude novinka.
Dlhé desaťročia sa v Jarovniciach hovorilo, že obraz, ktorý kedysi visel nad hlavným oltárom nášho kostola, je nenávratne stratený. Že dohnil kdesi v kúte, že ho nikto nikdy neuvidí. Pri štúdiu podkladov k pripravovanej obnove kúrie sa však potvrdilo niečo iné: obraz stále existuje. Nie je úplný — chýba mu asi tretina zdola — ale existuje.
Čo je to za obraz?
Oltárny obraz Pustovník svätý Anton, olej na plátne, dnešné rozmery 193 × 140 cm, vľavo dole signovaný „Szinyei". Namaľoval ho v roku 1871 Pál Szinyei Merse — maliar, ktorý prežil väčšinu života tu u nás a je pochovaný na našom cintoríne.
Je to jediné jeho dielo, ktoré vzniklo priamo pre našu obec a pre jej ľudí.
Ako vznikol?
V auguste 1870 sa dvadsaťpäťročný Pál vracia z Mníchova domov. Nie celkom dobrovoľne — vypukla prusko-francúzska vojna, cesta do Paríža padla a rodičia ho volali späť.
Doma dostal od otca Félixa Szinyeiho Merseho, podžupana a neskoršieho župana Šarišskej stolice, úlohu: namaľovať oltárny obraz pre kostolík vedľa kaštieľa. Veľké plátno a veľkoformátové štetce si objednal z Viedne cez brata Zsigu, ktorý tam študoval. V liste z 30. decembra 1870 Zsiga otcovi hlási, že farby konečne dorazili.
Maľoval od januára do marca 1871. A netešilo ho to. Podľa rodinnej tradície do hotového obrazu na záver nahnevane hodil štetcom bielu škvrnu so slovami: „Tu máš ľaliu." Tým mal úlohu, ktorá sa mu stala bremenom, zo stola.
Modelom svätca stál miestny hájnik menom Kelyemes (niektoré pramene ho uvádzajú ako poľovníka). Namaľoval ho v dokonalej portrétnej vernosti — a jarovnickí veriaci potom celé roky vykonávali svoje pobožnosti pred tvárou dôverne známeho spoluobčana. Neprijali to práve nadšene.
A ešte jeden detail, ktorý sa vám možno bude páčiť: palma a kríky v pozadí obrazu nie sú z fantázie. Modely si na ne s najväčšou pravdepodobnosťou našiel v jarovnickom skleníku svojho hluchonemého strýka.
Prečo zmizol z oltára?
Kostolný múr bol vlhký. Spodná časť obrazu postupne plesnivela a hnila. K tomu sa pridala nehoda — pri turíčnom zdobení kostola májmi do obrazu niekto spadol.
Začiatkom 20. storočia dal vtedajší farár Rezső Csupák kostol reštaurovať a poškodený obraz z oltára odstránil.
Tu sa jarovnická pamäť končí a začína to, čo sme nevedeli: obraz od farnosti odkúpil maliarov syn Félix. Doma ho po kusoch nalepil na nové plátno, zreštauroval, neskôr ho dal do rúk odbornému reštaurátorovi. V roku 1919 ho predal obchodníkovi s umením. Sám o tom neskôr napísal vetu, ktorá sedí presnejšie, než si vtedy mohol myslieť: „Tak nás pustovník zachránil pred núdzou."
Zničená spodná časť sa už zachrániť nedala. Preto je dnešný obraz asi o tretinu nižší, než bol pôvodne — a preto pôsobí postava svätca tak nezvyčajne orezane.
A kto ho vlastne po tie roky mal? Reťazec vieme poskladať takmer celý. Z oltára putoval obraz k maliarovmu synovi Félixovi Szinyeimu Mersemu, ktorý ho odkúpil od farnosti a dal zreštaurovať. V roku 1919 ho predal budapeštianskemu obchodníkovi s umením Fränkelovi. Od neho sa dostal k zberateľovi Jenőovi Szántóovi, cez aukcie rokov 1934 a 1935 do majetku Hermes Banky, potom k Románovi Komarniczkemu. Neskôr obraz opustil Maďarsko a ocitol sa v zbierke Carla Lászlóa v Bazileji. Odtiaľ sa vrátil po jeho smrti späť do Budapešti, kde je dnes v súkromných rukách. Dve ohnivká sú zatiaľ hmlisté — kedy presne a ako sa obraz dostal do Švajčiarska a späť. Na tom ešte pracujeme.
V súpise diel v monografii Anny Szinyei Merse, maliarovej pravnučky a dlhoročnej kurátorky Maďarskej národnej galérie, je vedený pod katalógovým číslom 92. Katalóg jubilejnej výstavy Maďarskej národnej galérie z roku 2019 ho uvádza takisto — ako existujúci, v súkromnom vlastníctve.
Prečo sme to nevedeli?
Nič z toho nebolo tajné. Bolo to publikované — len po maďarsky a nikto to u nás doteraz neporovnal so slovenskými prameňmi. Nález teda nie je zásluhou šťastia, ale toho, že sme pri príprave obnovy kúrie prvýkrát systematicky poukladali vedľa seba slovenské, maďarské a rodinné pramene.
Mimochodom, najstaršia slovenská zmienka o obraze je z roku 1910 — v prešovskom časopise Naša Zastava. Vyše sto rokov ju nikto nespojil so zvyškom príbehu.
Čo ďalej?
Na oltári dnes stojí socha svätého Antona Pustovníka; samotný oltár je už celkom iný než ten pôvodný. Do pôvodnej podoby sa obraz nevráti. Chceme však, aby sa doňho vrátil aspoň jeho príbeh — a aby ho ľudia v Jarovniciach mohli vidieť.
A jedna prosba. Ak niekto z vás — alebo vaši rodičia, starí rodičia — počuli o ňom doma rozprávať, ozvite sa nám. Spomienky pamätníkov sú prameň, ktorý sa nedá dohľadať v žiadnom archíve, a ubúda nám najrýchlejšie zo všetkého.
Toto je len prvý z príspevkov. Postupne budeme zverejňovať ďalšie zaujímavosti z diela a života maliara, ktorý o sebe povedal, že je telom i dušou Šarišan — o kúrii, o záhrade, o miestach v chotári, ktoré maľoval, aj o ľuďoch z okolia, ktorí sa dostali na jeho plátna.
Je toho ešte veľa.
