Kontinuita činnosti baletného súboru s patričnou úctou k tradíciám a nezameniteľnou kvalitou v novej tvorbe je významný aspekt jeho živobytia. V rozpätí vyše pol storočia súbor baletu ŠD v Košiciach skutkami naplnil hodnotu uvedeného hľadiska a svojim podielom prispieval do pokladnice umeleckého života. Ensemble je názorovo stmelený, ma značne tvorivý potenciál, široký žánrový profil s osobitným š
týlom a pôsobivé myšlienkové rozpätie v štruktúre dramaturgie v náväznosti na choreografickú a interpretačnú realizáciu. V súčasnosti sme svedkami priority jeho prezentácií pred verejnosťou doma aj v zahraničí a pozorujeme jeho nesporne úspešnú etapu životného kolobehu. Historické a teoretické hodnotenie vzniká v „súzvuku“ zo stručných informácií, avšak celá oblasť postráda pokusy o periodizáciu vývoja tohto oboru, no napriek tomu všeobecné hodnotenie dovolí identifikovať stopy jeho vzniku. Fuschovej – Lehotskej a jej partnerom Viktorom Jassikom v období 1924-1926 určovala základné rysy nádejného prenikania žánru, „a čo sa malo stať, stalo sa“ a vďaka úctyhodnému vedeniu spomínaných umelcov vznikla súkromná baletná škola, teda predpoklad širšieho zázemia pre tanec. V rokoch 1945-1947 tanečníci predvádzali tance len v operách, operetách a dramatických predstaveniach s postavením služobného telesa. Známy riaditeľ Východoslovenského národného divadla Janko Borodáč poveril vedením Zdenka Hornunga a sólistku súboru Hildu Hauptovú. Košické tanečné zázemie bolo rozmanitejšie, tým že sa príležitostne uskutočnili krátke zájazdy nepočetného zboru tanečníkov SND-Bratislava a v predstaveniach vypomáhali ochotníci a jednotlivci operného zboru. Osobnosť zakladajúceho riaditeľa Janka Borodáča a jeho komplexné ponímanie umeleckej produkcie ponúklo ďalší impulz v budovaní vývoja baletu s prihliadnutím na jeho špecifickosť a prekonanie stavu pomocného telesa opery a činohry. Pre zlepšenie situácie pozval Stanislava Rémara (rod. 1914, tanečník a choreograf predtým pôsobiaci v Prahe a Brne) ktorý s 20 členným kolektívom v prvej sezóne svojej existencie uviedli tri baletné premiéry – výber trilógie jednodejstvových baletov a ďalšie dva tituly adresované deťom. 25.10.1947 bol prvý večer nádejného prenikania nového repertoáru a samostatný vstup tanca na scene ŠD. Vzniknuté baletné jadro v povojnovom období zaznamenalo bezpodmienečne potrebnú profesionalizáciu a stabilizáciu. Vďaka maximálnemu nasadeniu umelcov nastal ascendentný rozvoj, balet upútal diváka a záujem popredných predstaviteľov rôznych oblastí verejného života, umeleckého nevynímajúc. Ale v sezóne 1947-48 šéf baletu Stanislav Rémar ukončil svoje pôsobenie v Košiciach. V dobe prvotnej konsolidácie baletu vznikla personálna zmena vo vedení, a nový šéf baletu R. Dominantné postavenie mali vynikajúci sólisti celoštátneho formátu M. Slancová, ktorí spoločne s domácim obsadením H. Hauptovou, A. Bartošovou, E. Gabájom, T. Ivanom a ďalšími značne prispeli k poprednému umiestneniu v celoštátnom rebríku. Repertoár a potrebný tvorivý potenciál bol reprezentačný: Petruška, Rómeo a Júlia, Palmene Paríža ....atď. Obdobie 1955-69 bolo v znamení návratu Stanislava Rémara. V repertoári sa prelínali tituly kmeňových baletov: Labutie jazero, Spiaca krásavica, Luskáčik z tvorby P.I.Čajkovského, Giselle Adolpcha Adama a ďalších. Umelecké inšpirácie sa premietajú aj v osobitných činoch a v realizácii nových inscenácií. Voľba námetov je odrazom optimálneho výberu šéfa choreografa a možnosti realizácie súboru už v počte 35 tanečníkov. 11.2.1956 sa objavil titul Radúz a Mahuliena skladateľa Grešáka, a tým aj vznik slovenskej premiéry v spolupráci domáceho skladateľa a českého choreografa. Tibor Andrašovan sa predstavil v podobe autora baletu Karpatská rapsódia a výpravnej inscenácie Orfeus a Euridika (v tej dobe zastúpeným aj za dirigentským pultom). V období 60. rokov sú uvedené celoštátne československé novinky: balety Nikotina a Sigňorina Džioventu na hudbu V. Nováka, Vietor vo vlasoch skladateľa Vaceka, Hirošima W. Bukového alebo Rytierska balada Š. Jurovského. V umeleckom stvárnení upútali dlhoroční sólisti súboru A. Hoppeová, Ž Kudelová, Z. Kleinová, J. Tkáč, Č. Szekereš, J. Žilák, J. Colombo, O. Bereš, J. Góga a samozrejme kompaktný baletný súbor, ktorý zachoval svoje personálne postavenie. Behom prvej etapy svojej existencie, t.j. 1947-1969 bol založený „základný kameň baletu“ ŠD v Košiciach. Tanec mobilizoval sily, a to ako duševné tak aj fyzické, umelci dokázali svojou tvorbou zostaviť ucelenú stavbu s profesionálnou štruktúrou repertoáru, vyzvať k spolupráci názorovo spriaznených popredných tvorcov. Prednosti ctižiadostivého umeleckého zaujatia boli nesporné a otvorili cestu k divákom. Po úspešnej budovateľskej práci akoby všetko, čakalo na silnejší moment stretnutia s tanečným umením. Do hľadiska prichádzalo už nové obecenstvo, potenciál dramaturgie mal novú optiku, vznikla nutnosť „globálneho impulzu“ na tvorbu inscenácií pre zainteresovaných umelcov tým viac, že paleta pohybovej reči a výrazových prostriedkov sústavne a zákonite podliehala vývoju. Divák očakával od našich predstavení vyhranené dejové inscenácie, ale tak isto aj pôsobivosť na poli emócií a voľnej fantázie. Interpreti predovšetkým dali život predstavám ale obmedzujúcim momentom bol počet tanečníkov a ich účasť vo veľkom rozsahu divadelnej prevádzky, s nepomerom v neprospech baletných vystúpení. Nakročili sme k nutnosti „ambicióznej dramaturgie“, ktorá ide ruka v ruke s rastom umeleckej úrovne a schopnosťou prekročiť prekonaný rámec ideových a estetických inscenácii. O formovanie a rast baletu, v rokoch 1961-81, usilovalo nové vedenie, choreografka a šéfka M. Halászová a popredný sólista a choreograf A. Halász. Zásluhou skúsenej generácie interpretov ale aj nových predstaviteľov V. Galovičov, j. Gogová, J. Verebová, G. Bidovský, L. Ačaj, F. Dúbravík, vznikol nový prevádzkovo-umelecký základ v záujme plnohodnotného a perspektívneho postavenia baletu. Navyše, bola nutnosť v čo najrýchlejšej dobe zvládnuť založenie tanečného oddelenie na štátnom konzervatóriu. Rovnako sa žiadalo rozšírenie choreografickej spolupráce, účasť na celoštátnych ale ja zahraničných reprezentáciách a pochopiteľne realizácia titulov zodpovedajúca vytýčeným úlohám. Repertoárové zásady stavané na pilieri klasického dedičstva prispeli ku kompaktnosti interpretačného zázemia, k potrebám umeleckého rastu. Choreografie Marileni a Andreja Halaszových: Kamenný kvietok S. Prokofieva, Premeny I. Parika, Román o ruži A. Otčenáša, Duklianska poéma T. Himera, predovšetkým z domácej studne alebo Koncert Fmoll C. von Webwra, Pavana pre mŕtvu infantku M. ravela, Zle strážené dievča F. Herolda, Doktor Jajboli I. Morozova – vo väčšine československé premiéry ponúkli odvážnejší akcent v réžii inscenácií a dramaturgiu, ktorá bola schopná vznášať pocit reality do umenia, ktoré je predsa nerealistické. Pravidelné ozdoby repríz, v tituloch svetovej baletnej literatúry Labutie jazero, Spiaca krásavica, Giselle, sa uskutočnili s účasťou známych sólistov . Drottnerová, V. Harapes (Praha), Orosz Adel, Ferencz Havaš (Budapešť), Monika Lubitz a Bernd Breyer (Berlín), predstaviteľmi rôznych republík bývalého Sovietskeho zväzu. Podobne sa uskutočnili repliky opačného postupu. Sólisti a baletný súbor Štátneho divadla v Košiciach boli účastníkmi festivalov v Poľsku, v Nemecku, v Maďarsku. Objaviť a rozvíjať svoje schopnosti pomohli aj dlhodobé umelecké zájazdy na talianske scény, vznikla príležitosť prvý krát sa predstaviť zahraničnému publiku. Zdravý vývoj však začína odbornou školou. Ruch „umeleckej maturity“ posunul do pozadia predstavu naliehavého riešenia prípravy nových adeptov. Po piatich rokoch prekonania „objektívno-subjektívnych“ prekážok, našla zložitá situácia pozitívne riešenie. Utopická predstava sa stala skutočnosťou. a A. Halaszoví boli iniciátormi, zakladateľmi a vedúcimi tanečného oddelenia na Štátnom konzervatóriu v Košiciach, čím od roku 1974 dali vznik predpokladu plynulého doplnenia interpretov profesionálneho divadla školených adeptmi tanečného umenia. V medziach tradície a novodobého poňatia tvorby plynuli ďalšie sezóny po odchode M. Halaszovej (1981). S jednou premiérou ročne balet rozšíril spoluprácu s j. Blažkom a S. Remarom a od sezóny 1983-84 sa stal šéfom baletu J. Góga obklopený už sformovaným súborom ale aj novými posilami absolventov košického tanečného odelenia. C. Forčáčová, M. Baranová, K. Lúčková, L. Uličný, S. Papčo, M. Lúčka....atď. Praha sa však stala magnetom pôsobenia jednotlivých košických absolventov, medzi nimi P. Ďumbalu, J. Nemca, ktorí po krátkom účinkovaní v armádnom súbore pôsobili ako sólisti Národného divadla v svojim popredným postavením prispievajú dodnes. Vznikol dramaturgický plán noviniek žánrového charakteru: Moja vlasť(1983), Šátočka (1985),Hlúpy Jano (1987), Legenda o láske (1987), Bachčisarajská fontána (1994)a hosťujúci choreograf S. Remar uviedol tituly Vyšehrad-Vltava, v podobe baletnej adaptácie, choreografickú poému Návraty a Labutie jazero. Lyrické zamyslenie preniká v komornej tvorbe ďalších predstavení Divertizmenty (1986) a Baletný večer. Bol to prameň ,ktorý dokumentuje, že balet ŠD usilovne hľadal rozmanitosť uvedených titulov s pomerne stabilnou pozíciou autora a choreografa J. Gogu. Svoj umelecký život súbor spojil aj so zahraničím, bol to zájazd Nemecko, Švédsko, Belgicko v rozsahu skoro dvoch mesiacov na prelome rokov 1997-1998. Každý titul hracieho repertoáru skrýva v sebe aj snahu doplniť komplexnosť umeleckého žánru a dôkazom toho v roku 1983 bola premiéra mladých slovenských choreografov, absolventov VŠMU realizovaná novým postojom k tematike, k obsahu a uvedeniu postáv. Predstavenie R. Balohga Erotikon skladateľa G. Mahlera a Carmina Burana C. Orffa v choreografii O. Šotha bolo udalosťou verejnej prezentácie. Súbor získal šťastnú simbiózu myšlienkového náboja a použitých prostriedkov pohybového vyjadrenia s možnosťou extenzívneho výrazu tanca. Vedenie súboru prevzala Marta Baranová, absolventka tanečného oddelenia konzervatória v Košiciach a zabezpečila umeleckú prevádzku baletu v rokoch 1.9.1997-9.1.2000. V hernom pláne sa objavili známe tituly ako Romeo a Júlia v choreografii J. Blažka, Z rozprávky do rozprávky v choreografii J. Moravčíka atď. Predpoklady silného postavenia baletného telesa vždy závisia od schopností aktívneho zastúpenia troch nevyhnutných podmienok. Kvalitný homogénny baletný zbor, nie mnoho, „len hŕstka“ titulných sólistov s vysokými parametrami výrazovej aj technickej prezentácie a najdôležitejší, choreografické vedenie, skutočne čelná osobnosť schopná strániť sa šablóny, stagnácie a konvencie. Šéf, choreograf je individualitou s postavením iniciátora a realizátora originálnych verzií svetových titulov kmeňového repertoáru a nadšený tvorca a propagátor prílivu nových diel dlhotrvajúceho významu. Znamienko rovnosti možno položiť vďaka bývalému žiakovi a absolventovi košického konzervatória O. Šotha a jeho menovaniu do funkcie šéfa baletu v roku 2000. Mohol sa dať na lákavú zahraničnú kariéru, už mal za sebou úspešné pôsobenie v rôznych popredných kultúrnych centrách, stáže, pedagogickú činnosť, ale preferencie a presvedčenia patrili Košiciam, dôkazom čoho je doterajšie trvanie jeho šťastného a plodného obdobia. Prosperujúce postavenie baletu a jeho prioritná tvorba sú oceňované v nebývalých rozmeroch tak doma, ako aj v zahraničí, tak divákmi ako aj odbornou kritikou. V svojich inscenáciách choreograf O. Šoth kladie dôraz na psychologizmus postáv, na drobnokresbu charakterov, na vierohodnosť situácií a scén a ich opodstatnenie v pohybovej reči. Motto jeho tvorby je vnútorný svet človeka! Jednoznačnou zásluhou nového vedenia je kompletné budovanie novej generácie sólistov a značný progresívny posun v smere kvality umeleckého významu. Liudmyla Vasylyeva, Olesya Makarenko-Sevastianova, Eva Sklyarova rod Jenčková, Katka Kendrová, Elena Chetvernya, Sergii Iegorov, Andrej Sukhanov, Maksym Sklyar, Vasyl Sevastyanov, Anton Faraonov, Mikhaylo Novikov, Jozef Marčinský, sú hviezdnym obsadením na plagátoch sprevádzajúc dennodennú činnosť súboru, osobnosti ktoré svoju tvorbu ozdobujú silou samostatného myslenia a originality. Súčastný repertoár je zameraný na bohatstvo farebného spektra choreografie. Purizmus klasických titulov Don Quijote, Labutie jazero, Luskáčik, diskrétnosť romantiky (Giselle), intenzita pastelových farieb neoklasiky, až žiarivé prenikajúce tóny modernej tematiky Carmina Burana, Svätenie jari, Memories form Šmok, ZRŽ II., Requiem, Bolero umožnili košickému baletu pod vedením O. Šotha získať si medzinárodné renomé, z ktorého sa teší v súčasnosti. Prelínajú sa pohybové techniky, selekciou sa vylučujú zbytočnosti, v dokonalej súhre diela a interpretov dominuje ideová podstata. Milovníci tanečného umenia, bezo sporu, opierajú sa o presvedčenia, že medzi scénickými umeleckými prejavmi, v súčasnosti, práve tanec je zázemím najvýznamnejších premien a balet ŠD v Košiciach usiluje sa o hodnotné a príťažlivé inscenácie v tomto duchu.
