02/06/2026
Ivetka ma zobrala za ruku, aby mi ukázala svoj dom. Býva v osade na východnom Slovensku. Hrdo so mnou kráčala od školy k svojmu domu. Vysvetľovala mi, kde kto býva a kde sa chodí hrávať.
Bola skvelá sprievodkyňa. Prišli sme k jej skromnému domčeku. Na dvore bola studňa, z ktorej brali vodu. Vedel som, že ak by som z nej pil ja, tak by som skončil v nemocnici. Ivetka inú možnosť nemá.
Odprevadila ma naspäť ku škole. Svoju úlohu sprievodkyne zvládla vynikajúco. Na konci ma objala. Hlavu mala plnú vší. Nedokázal by som ju ale odstrčiť.
Často počúvam, že by sa ľudia v generačnej chudobe mali viac snažiť. Keby na sebe viac pracovali a viac sa usilovali, tak by sa mohli mať lepšie.
Ivetku som videl ako pracuje na vyučovaní. Má dobrú dochádzku, má rada svoju pani učiteľku a cez prestávku si rada maľuje. Snaží sa ako vie. Pritom jej šanca na to, že sa bez pomoci vymaní zo začarovaného kruhu generačnej chudoby je minimálna. Nedokázali to jej rodičia, ani generácie pred nimi.
O to viac si vážim, ak sú politici, ktorí sú ochotní sa týmto náročným a nepopulárnym témam venovať. Kandidát na košického župana Marián Porvažník a kandidát na primátora Košíc Martin Mudrák tú odvahu majú. Vo svojej vízii „Žeby dobre bolo“ sa tejto ťažkej téme venujú a ponúkajú riešenia. Rád som im pomohol s kapitolou o vzdelávaní.
Po ceste domov od Ivetky som si kúpil šampón a oblečenie dal do práčky. Ja tú možnosť mám. Ona nie.
Nehovorme, prosím, deťom ako Ivetka, aby sa ešte viac snažili. Ona sa snaží. Zodpovednosť je aj na nás.
