19/07/2026
O PROTAGONISTOCH HLAVNÉHO PRÚDU, KTORÝ UŽ NETEČIE
Viacerým z vás sa nepáčilo, keď som v pondelok na TA3 medzi príkladmi temných období našich dejín, ktoré vždy trvali našťastie krátko, spomenul obdobie komunistického teroru. Vraj čo mám proti minulému režimu, v ktorom nebolo všetko zlé... Takto. Verím, že v prípade väčšiny týchto hlasov ide len o nedorozumenie. Za obdobie teroru sa neoznačuje celé trvanie režimu, ale roky 1948 - 1953, kedy bolo v politických monsterprocesoch popravených vyše 200 ľudí, kedykoľvek vás mohli uniesť, uväzniť, nechať zmiznúť, ľudia sa navzájom podozrievali, udávali, zriekali sa rodinných príslušníkov a všade panoval strach, neistota, dusno. Chcem veriť, že za takýmto obdobím nikto nesmúti, a ak áno, ďalej ani nečítajte, lebo fanatici adorujúci krvavé diktatúry nasledujúcim riadkom nebudú rozumieť a ja o to ani nestojím.
Ale ľudia, ktorí tvrdia, že za minulého režimu nezažili len zlé časy, sa nemýlia, hoci propagandisti dnešných čias ich obviňujú, že trpia spomienkovou nostalgiou a urputne sa im pokúšajú vyvrátiť ich vlastné skúsenosti. Ich pocity dnes už totiž potvrdzujú historické výskumy. Medzi tie najkvalitnejšie zaraďujem štúdie francúzskej historičky Muriel Blaive, ktorá skúma obdobie komunistického režimu v Česko-Slovensku. Medzi jej základné zistenia patrí záver, že nejde o jednoliatu éru, že sa v priebehu svojho vývoja výrazne menila a že napríklad obdobie stalinizmu (1948 - 1956) a normalizácie (1969 - 1989) predstavujú dva diametrálne odlišné režimy. Odmieta preto uniformný pohľad, že celá éra rokov 1948 - 1989 bola obdobím "totality", čo je napokon z politologického hľadiska aj tak nezmysel, lebo normalizačný režim nebol (čo sa týka dohľadu a rozsahu moci) totalitný, ale autoritatívny. Rovnako Blaive búra všetky doterajšie predsudky založené na dojmoch a na základe tvrdých údajov z výskumov sa nebojí konštatovať nepríjemnú pravdu, že v päťdesiatych rokoch u nás nebola zlá ekonomická situácia a v porovnaní so západnými krajinami niekedy aj lepšia.
To sa však netýka len Česko-Slovenska. Dnes je takmer tabu spomenúť, že v šesťdesiatych rokoch bol sovietsky vodca Leonid Brežnev považovaný za schopného reformátora, ktorý významne naštartoval rast ekonomiky ZSSR. Spomína sa len ako človek, ktorý tankami rozdrvil Pražskú jar, pil prvú ligu a na konci života bol vo vleku gerontokracie, ktorá spôsobila stagnáciu a krízu celého systému - ale aj toto patrí k jeho príbehu. Preto je pri vyrovnávaní sa s minulosťou dôležité nediktovať, čo je pravda, uvedomiť si, že minulosť je komplexná a uniformná pamäť spoločnosti neexistuje.
To neznamená vzývať diktatúru, všadeprítomnú kontrolu, cenzúru a propagandu. To znamená pristupovať s rešpektom k tým, ktorí radi spomínajú na obdobie, keď mali ľudia sociálne istoty, viac času na svoje rodiny, panovala medzi nimi väčšia súdržnosť, solidarita, bližšie vzťahy. Diskutovať o tom neznamená túžiť po totalite, ale snažiť sa o zachovanie toho pozitívneho v nových podmienkach a nezatracovať paušálne to, čo fungovalo lepšie ako dnes. Nemôžete predsa ľuďom zatvárať ústa za to, keď sa po takmer štyroch desaťročiach fungovania formálne demokratického režimu legitímne dožadujú odpovede na to, prečo tento systém nedokázal vyprodukovať ani zlomok bytov z toho, čo sa postavilo za Husákovej normalizácie.
Preto je taký smiešny spolitizovaný antikomunizmus, ktorý nie je ničím viac ako dogmatickou primitívnou ideológiou: ponúka ľahké odpovede na všetky otázky a odvádza pozornosť od súčasných problémov. A preto ma tak fascinuje, že práve mladí ľudia, ktorí nadužívajú pojem kritické myslenie bez toho, aby mu rozumeli, sú takí očarení kazateľkou banálnych floskúl Zuzanou Čaputovou, ktorá ich ako taký guru všednosti či Paulo Coelho politiky dojíma totálne predžutými frázami podávanými ako na spiritualistickej seanse, pričom na konci každej vety sa očakávajú ovácie a omdlievanie.
Výrok Zuzany Čaputovej na Pohode, že kultúra môže vznikať iba v slobodnom prostredí, je vo svojej podstate taký hlúpy, až sa čudujeme, že to ten stan vydržal, keď nevydržal búrku. Ak by pod tým cirkusovým šapitó bolo naozaj kritické publikum, musel by sa nájsť aspoň jeden skeptik, čo by jej namiesto nacvičeného potlesku postojačky položil otázku, ako je možné, že tie najväčšie diela slovenskej i svetovej kultúry vznikali pod ťarchou tých najdespotickejších vlád, často na priamu objednávku tyranov; ako je možné, že v podmienkach tej najväčšej slobody vznikal väčšinou brak a ak sa aj objavili kvalitné projekty, nikdy nedosiahli význam tých predošlých.
Čaputová ani len netuší, koľko významných diel svetovej literatúry bolo napísaných napríklad vo väzení. Rímsky filozof Boëthius napísal jeden z najvplyvnejších textov stredoveku O úteche filozofie počas čakania na popravu v žalári. Anglický filozof a vizionár Roger Bacon napísal vo väzení väčšinu svojho diela. Jeden z najslávnejších románov Don Quijote začal písať Cervantes vo väzení. Dokonca aj monumentálny epos Božská komédia vznikol v období, keď sa dostal Dante do politickej nemilosti. Aj Janko Kráľ, Svetozár Hurban Vajanský či Laco Novomeský napísali významnú časť svojej tvorby v žalároch.
Civilizačným vrcholom slovenskej kultúry boli šesťdesiate roky minulého storočia. Do literatúry vstupovali jej vrcholní predstavitelia európskeho formátu Peter Jaroš, Ladislav Ballek, Vincent Šikula, Ján Johanides. Poézia Milana Rúfusa, Miroslava Váleka a Vojtecha Mihálika dosahovala svetovú úroveň. Slovenská kinematografia zažila bezprecedentný medzinárodný úspech, film Štefana Uhera Slnko v sieti položil svojou poetikou základy česko-slovenskej novej vlny, film Obchod na korze získal Oscara za cudzojazyčný film, prevratné debutové filmy nakrútil Juraj Jakubisko. Fotografia Ladislava Bielika získala najprestížnejšie ocenenie World Press Photo a býva pravidelne zaraďovaná do rebríčkov 100 najdôležitejších fotografií 20. storočia. Slovenská divadelná scéna mala svetovú úroveň. V architektúre vznikli medzinárodne významné ikonické stavby, ktoré dodnes definujú panorámu slovenských miest: most SNP v Bratislave, budova Slovenského rozhlasu či Pamätník SNP v Banskej Bystrici. Prakticky všetky oblasti dosahovali európsku úroveň: výtvarné umenie, hudba, dokonca aj žurnalistika, v ktorej hovoríme o zlatej ére reportáže. A nemôžem opomenúť ani skutočnosť, že vďaka významným humanitným dielam prežili spoločenské vedy normalizáciu, učilo sa z nich ešte tridsať rokov.
Nech nám teda pani slovutná prezidentka vysvetlí, prečo sa po roku 1989 nedostavila v kultúre a umení tá katarzia zo slobody, prečo je tu namiesto toho len ruvačka o peniaze, kde si tí menej talentovaní myslia, že majú rovnaký nárok na to, aby štát podporoval ich rozpačité experimenty, ktoré neoslovujú takmer nikoho... Je to, samozrejme, hlúposť.
Umenie túži po slobode, lebo po nej túži človek sám. Ale rozvíjať sa môže v tých najhorších podmienkach: neslobode, biede, ponížení. Lebo človek prirodzene sníva, túži, inšpiruje sa tým, čo ho presahuje. Dnešná doba kultúre nepraje, ale nemôže za to (len) Ficova vláda, ale ekonomický systém a s tým spojený úpadok hodnôt. A ten sa bude prehlbovať, ak budeme ľuďom odopierať prístup k zdrojom, ktoré by ich mohli inšpirovať k vzopretiu sa logike dneška. Lebo práve v tej revolte, ako si to všimol už Albert Camus, sa objavujú zárodky novej kultúry, nie v tejto navoňanej zdochline hlavného prúdu, o ktorom si lodní pasažieri jeho zatuchnutých kanálov ešte ani nestačili všimnúť, že už dávno prestal tiecť...
