03/08/2026
„Pozri, oci, tam je skákací hrad!“
„Nie, tam nejdeme.“
„Ale maľujú aj na tvár…“
„Tam nejdeme.“
„A prečo?“
Keď sa malá dcéra ďalej dožadovala vysvetlenia, otec jej napokon odpovedal: „Lebo to je PS.“
Túto príhodu, ktorá sa odohrala počas nášho minulotýždňového pikniku v Poprade, mi neskôr niekto porozprával. A odvtedy nad ňou premýšľam.
Na pikniku sme mali skákací hrad, maľovanie na tvár, zvieratká z balónikov a ďalšie detské atrakcie. Prilákali množstvo Popradčaniek a Popradčanov. Deti sa hrali, smiali a tešili sa z úplne obyčajných vecí, z akých sa deti tešia všade. Pochybujem, že sedemročné dievčatko vedelo, čo znamená PS. Malému dieťaťu je jedno, kto zaplatil skákací hrad alebo aké logo má človek, ktorý mu na tvár namaľuje motýľa, mačičku či obľúbenú rozprávkovú postavičku. Vidí iba ostatné deti, ktoré sa zabávajú, a chce sa pridať.
Každý má právo voliť koho chce, nesúhlasiť s nami, kritizovať nás alebo sa pri našom stánku vôbec nezastaviť. Na detské atrakcie sa však politický názor nepýtal. Nikto nekontroloval, koho rodičia volia. Vstupenkou nebolo členstvo, sympatia ani súhlas s naším programom. Bol to verejný piknik a deti boli vítané jednoducho preto, že sú deti.
Práve preto ma tento príbeh zasiahol. Ukazuje, ako hlboko sme dovolili politickému rozdeleniu preniknúť do našich životov. Dostalo sa až do chvíle medzi otcom a jeho malými dcérami, ktoré videli skákací hrad a chceli sa chvíľu hrať. Deti sa tak stávajú rukojemníkmi sporov, ktorým ešte ani nemôžu rozumieť.
Čo ich tým učíme? Že k „tým druhým“ sa nechodí? Že s ľuďmi, ktorí majú iný názor, sa nerozpráva? Že aj detskú radosť treba rozdeliť na našu a ich?
Naša kampaň v uliciach sa volá Porozprávajme sa. Tento názov sme si nevybrali náhodou. Spoločnosť sa nezačne meniť veľkými prejavmi, ale tým, že sa opäť naučíme stretnúť, počúvať a hovoriť spolu aj vtedy, keď sa nezhodneme. Pokojne nám povedzte, že nás voliť nebudete. Povedzte nám, s čím nesúhlasíte a čo podľa vás robíme zle. Aj slušné odmietnutie patrí k demokracii.
Prosím však, neprenášajme svoju nevraživosť na deti. Neberme im obyčajnú radosť len preto, že skákací hrad zaplatila politická strana, ktorú ich rodič nevolí. Deti raz prevezmú spoločnosť, akú im dnes vytvárame. Bolo by smutné, keby po nás zdedili najmä múry, nálepky a presvedčenie, že s „tými druhými“ sa ani nerozpráva.
Porozprávajme sa. Práve preto, že spolu nemusíme súhlasiť. A deti nechajme byť deťmi.
