Štátny archív v Prešove, pracovisko Archív Poprad

13/05/2026

V knižnici v Spišských Vlachoch si dnes žiaci základných škôl vypočuli prednášku o spišských zálohovaných mestách a prezreli výstavu venovanú kráľovskému rodu Jagelovcov.

07/05/2026

Z našich archívnych fondov:

Na mieste pôvodného Kostola svätého Michala v Malom Slavkove nechalo v roku 1711 mesto Kežmarok ako feudálny vlastník a patrón postaviť nový drevený kostol s troma oknami a pristavanou sakristiou. Murovaný kostol postavený začiatkom 19. storočia vážne poškodil požiar v roku 1832. Na jeho opravu bolo zo štátnej pokladnice vyčlenených 625 zlatých. Kostol bol následne v roku 1835 prestavaný do klasicistického štýlu. Pre dlhodobo nevyhovujúci stav bol však na jeho mieste napokon v rokoch 1844 – 1847 postavený nový (súčasný) kostol. V roku 1887 bola kežmarským staviteľom Viktorom Lazarym vykonaná jeho úplná oprava za 1178 zlatých. Nástenné maľby vyhotovil v roku 1922 majster Július Adam. Kostol absolvoval generálnu opravu naposledy v roku 1998, kedy boli vyhotovené nové lavice a inštalované podlahové kúrenie.

27/04/2026

Uplynulo 30 rokov od úmrtia kňaza a historika Ondreja ŠIMEKA (*26. 4. 1912 Veličná – †6. 4. 1996 Batizovce).
Pochádzal z viacdetnej rodiny oravského nádenníka Michala Šimeka a Zuzany, rodenej Hubovej. Manželkou mu bola Mária, rod. Kellová z Dolného Kubína.
V rodnej obci vychodil šesť tried ľudovej školy. Študoval na Štátnom nižšom reálnom gymnáziu v Dolnom Kubíne (1924 – 1928), na vyššom gymnáziu v Banskej Štiavnici (1928 – 1932) a teológiu v Bratislave (1932 – 1936). Ordinovaný bol 28. júna 1936, teologické vzdelanie si doplnil na univerzite v Erlangene (1936 – 1937). Krátko pôsobil ako kaplán v Liptovskej Porúbke (1937), potom odišiel na vojenskú prezenčnú službu do Prahy – Invalidovne, kde bola Škola pre duchovných dôstojníkov v zálohe. Po návrate sa stal kaplánom v Liptovskom Mikuláši (1. 3. 1938 – 15. 3. 1941), neskôr bol administrátorom a od 1. decembra 1941 riadnym farárom v Batizovciach, kde pôsobil až do roku 1987. V jeho pôsobnosti boli aj cirkevné zbory v Gerlachove, Lučivnej, Lučivnej – Sanatóriu, Mengusovciach, Štôle, Vyšných Hágoch, Tatranskej Polianky a od roku 1946 aj Svitu.
Bol účastníkom SNP, po jeho potlačení bol uväznený Gestapom. 11. novembra 1944 ho transportovali do koncentračného tábora v Sachsenhausene a Ravenbrücku. Oslobodila ho americká armáda z tzv. pochodu smrti. V 50. rokoch sa zaslúžil o postavenie novej veže kostola v Batizovciach. Bol jedným z iniciátorov obrodného procesu v cirkvi v roku 1968 a kandidátom na biskupa Východného dištriktu.
Pracoval v Miestnom odbore Matice slovenskej, viacero rokov ako sirotský otec a od roku 1948 bol aj obecným kronikárom. Systematicky prispieval do časopisu Štúrovej evanjelickej spoločnosti, Košického evanjelika, Kresťanskej r***e, Cirkevných listov, Evanjelického posla spod Tatier, Služby slova a iných periodík. Od roku 1965 patril medzi prvých a najaktívnejších členov Krúžku historikov Spiša, neskôr Spišského dejepisného spolku. Jeho najznámejšou prácou je Husitizmus a reformácia na Spiši (Liptovský Mikuláš, 1971). Zanechal rukopisy: Spomienky na povstanie. Hasičská kronika Batizoviec, Kázňové prípravky. Preklad Lutherovho spisu Pojednanie o príprave smrti, Kronika Batizoviec I. a II. zv. 24. februára 1996 mu valné zhromaždenie Spišského dejepisného spolku udelilo čestné členstvo.

27/04/2026

Uplynulo 30 rokov od úmrtia lekára MUDr. Milana JAKUBÓCIHO (*19. 7. 1914 Trenčín – †25. 4. 1996 Poprad, pochovaný vo Veľkej).
Pochádzal z obuvníckej rodiny, v ktorej bol najstarším z troch detí. Manželka Anna (*1917 – †1979) – zdravotná sestra, s ktorou sa oženil v roku 1945 a mal dvoch synov.
V rodnom meste absolvoval základnú a strednú školu. V rokoch 1933 – 1939 bol poslucháčom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde aj promoval. Ako lekár nastúpil do Štátnej nemocnice v Trenčíne, kde pracoval od 15. júla 1939 do 19. septembra 1940. Počas svojho pobytu v Trenčíne ukrýval pred Nemcami židovského lekára Alberta Trojana, ktorý neskôr pracoval až do svojej smrti v jednej z pražských nemocníc.
Po skončení dvojročnej základnej vojenskej služby bol zaradený ako lekár Slovenskej armády, ktorá bojovala v Rusku. Prebehol na druhú stranu frontovej línie a slúžil v armáde generála Svobodu. Od decembra 1943 do septembra 1945 pracoval ako sekundárny lekár v nemocnici v Levoči. V tomto čase bol na 6 mesiacov opäť povolaný na mimoriadnu vojenskú službu.
Od 1. októbra 1945 vykonával funkciu obvodného lekára vo Veľkej. Obvod spravoval do svojho dôchodku v roku 1979. Ako dôchodca vykonával lekárske služby do roku 1985. Okrem toho od roku 1953 pracoval ako predseda posudkovej komisie na Odbore sociálneho zabezpečenia na ONV v Poprade.

23/04/2026

22/04/2026

20/04/2026

70 rokov uplynulo od úmrtia kultúrneho pracovníka, športovca a podnikateľa Václava HOLÉHO (*14. 4. 1888 Praha – †19. 4. 1956 Liptovský Mikuláš).
Na Spiši pôsobil od 1918 najprv ako mestský inžinier v Spišskej Novej Vsi, neskôr, po roku 1939, ako spolumajiteľ firmy Ing. Holý, Šašinka a Janeček v Poprade. Počas SNP bojoval ako štábny kapitán povstaleckej armády na Považí a v Nízkych Tatrách. Po vojne sa stal predsedom MsNV v Liptovskom Mikuláši a od 1950 pracovníkom Slovenskej keramiky v Bratislave. Patril medzi popredných regionalistaov Spiša a zakladateľov kultúrnych a športových inštitúcií. Aktívny bol aj v ČSČK. Vyznamenali ho Radom SNP II. triedy a Československým vojnovým krížom (1939).

Stavba kraľovanského tunela a priľahlého úseku trate bola zadaná 7.9.1942 združeniu firiem Ing.Václav Holý, staviteľ Jozef Šašinka a staviteľ Ondrej Janček v Poprade.

19/04/2026

100 rokov uplynulo od narodenia rezbára
Jána Zajaca (*18. apríl 1926 Nižná Šuňava – †27. august 2010 Šuňava).
​Vo voľnom čase začal vyrezávať rôzne zmenšené poľnohospodárske náradie. Najskôr sa venoval vyrezávaniu náradia na spracovanie ľanu, neskôr vyrábal hospodárske náradie. Zostrojil aj viacero drevených domov s príslušenstvom. Niekoľko domov daroval do Prahy, Levoče, Starej Bystrice i do susedných obcí. Vyrezal aj drevenú kaplnku. So svojimi výrobkami sa prezentoval na výstavách ľudových remesiel v Kežmarku, v Spišskej Sobote a Štrbe.

13/04/2026

Pred 130 rokmi sa narodil Július
JANČO – básnik, prekladateľ, publicista, úradník (*13. 4. 1896 Spišská Sobota – †17. 12. 1961 Bratislava, pochovaný v Trenčíne).
​Otec Juraj Jančo, matka Zuzana, rod. Šafranková, mal 4 súrodencov.
​Ľudovú školu navštevoval v Poprade (1902 – 1907) a Liptovskom Hrádku (1907 – 1908), od roku 1911 študoval na meštianskej škole v Liptovskom Mikuláši, 1913 – 1916 na vyššej obchodnej škole v Kežmarku (1913 – 1016) a 1947 – 1950 na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave.
​Pracoval ako účtovník lesného úradu v Liptovskom Hrádku (1914 – 1920), vo Velikom Bočkove a Rjachove (Ukrajina) (1920 – 1922). Potom sa vrátil do Liptovského Hrádku a bol účtovným revidentom. Popritom kultúrne pôsobil ako knihovník miestnej Besedy, predseda spolku Slovenský kruh a pokladník Klubu československých turistov. So sestrou Júliou hrával od 1919 s hrádockými ochotníkmi a poslovenčoval pre nich české hry. V rokoch 1932 – 1947 pracoval na Riaditeľstve štátnych lesov a majetkov v Banskej Bystrici a 1947 – 1951 bol pracovníkom Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave.
​Spočiatku písal básne a prekladal aktuálnu prózu z ruštiny, nemčiny a francúzštiny, neskôr písal nekrológy, články a spomienky. Publikoval od roku 1923 v Slovenských pohľadoch, v Novom rode, Živene, Slovenskom denníku, Republikáne, Slovenskom večerníku, v Tatranskom Slováku, Národných novinách, Novom svete, Našom národe, Kultúrnom živote, Evanjelickom posle spod Tatier. Bol autorom štúdií o Jozefovi Jančovi a usporiadateľom jeho pozostalosti, spomienok na Michala Janču, Mateja Kosca a Alberta Škarvana. Prekladal z ruštiny, francúzštiny a nemčiny, pre ochotnícke divadlo poslovenčoval české divadelné hry. Od roku 1961 používal aj značky J. J., J., -čo.
​Bol členom Hurbanovej evanjelickej spoločnosti, Slovenského národného múzea v Bratislave a zakladajúcim členom Ústredia slovenských ochotníckych divadiel v Martine.

09/04/2026

Vzhľadom na nedávne úspechy popradských hokejistov nastal čas, aby sme sa bližšie pozreli na históriu nášho hokejového stánku. Myšlienka výstavby novej krytej haly sa v Poprade začala realizovať už v závere 60. rokov minulého storočia. Projekt Ing. Zemena z Prahy a dvojice Ing. arch. Krystufa – Ing. Lukáča z Pozemných stavieb v Poprade začal v roku 1970 realizovať Váhostav Žilina. Keďže sa dokončenie stavby z ich strany neustále predlžovalo, prevzali v roku 1972 celú akciu napokon vyššie spomínané Pozemné stavby. Montáž chladiaceho zariadenia vykonal ČKD Praha. Prvýkrát vkročili popradskí hokejisti na ľad koncom augusta 1973. Tréning prebiehal ešte za výkonu stavebných prác. Na zimnom štadióne sa za vyše polstoročia jeho existencie uskutočnilo viacero významných športových podujatí – Zimná univerziáda (1987, 1999), Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji, skupina C1 (1994) a do 18 rokov (2017). V rokoch 2006 – 2008 prešiel štadión komplexnou rekonštrukciou. V roku 2022 bola vedľa zimného štadióna otvorená nová tréningová hala.