27/07/2026
130 rokov uplynulo od úmrtia politika, dôstojníka, statkára, spisovateľa Imricha
IVÁNKU (*9. 12. 1818 Horné Semerovce – †27. 7. 1896 Jedľovo (Besnyö) Maďarsko).
Otec Ladislav bol príslušníkom pôvodne turčianskeho šľachtického rodu, statkár a slúžny. Matkou bola Petronela, rod. Péčiová, bratom Žigmund, v roku 1848 poslanec uhorského snemu za Krupinu. Mal aj 2 sestry. S manželkou Máriou, rod. Némethová sa zobrali v roku 1850, no nemali deti.
Študoval na evanjelickom lýceu v Soprone, od roku 1831 na vojenskej akadémii v Tulne. Slúžil v hessensko-hamburských jednotkách, v roku 1838 bol poručíkom palatínskych husárov, nadporučíkom a pobočníkom palatína arcikniežaťa Štefana, v roku 1848 stotníkom honvédov a tajomníkom predsedu vlády Ľudovíta Baťána pre národnú gardu, potom majorom a plukovníkom, veliteľom vojenských oddielov a od roku 1851 hospodáril na majetku v Peštianskej župe. V Tulne bol spolužiakom Artura Görgeia, ktorý napomohol jeho rýchlemu vzostupu v maďarskej buržoáznej revolúcii v rokoch 1848/1849. Významne sa zúčastnil na budovaní uhorskej domobrany, jej teritoriálnych orgánov v Debrecíne, Váci, Košiciach a Komárne. Od augusta 1848 bol veliteľom národnej gardy v Zadunajsku, s úspechom bojoval s Jelačičovými vojskami. V októbri 1848 sa stal veliteľom pravého krídla hlavného zoskupenia uhorskej armády. Keď sa vracal ako posol Ľudovíta Košúta od veliteľa cisárskych vojsk generála Windischgrätza, neprávom ho zajali Jelačičovi vojaci, väznili ho do roku 1850 v Hradci Králové, kým dostal milosť od cisára. Politicky sa angažoval od začiatku 60. rokov. Bol prívržencom rakúsko-maďarského vyrovnania a Strany ľavého stredu, potom vládnej Liberálnej strany. Bol spoluzakladateľom a funkcionárom Krajinského spolku honvédov, svetským funkcionárom evanjelickej cirkvi, veľmajstrom slobodomurárskej lóže. Významne sa angažoval aj v hospodárskej oblasti. V spolupráci s domácim i zahraničným kapitálom pôsobil pri výstavbe železníc a vodných kanálov. Bol spoluzakladateľom Prvej uhorskej paroplavebnej spoločnosti a v rokoch 1878 – 1891 riaditeľom Severovýchodnej železnice. Napísal práce o uhorskej armáde, prispieval do viacerých časopisov a novín. V rokoch 1861 – 1895 bol poslancom uhorského snemu a od roku 1895 členom panskej snemovne. V roku 1878 bol vyznamenaný Radom železnej koruny III. triedy a v roku 1882 malým krížom Radu sv. Štefana. Angažoval sa aj v sociálnej činnosti. Bol funkcionárom Červeného kríža.
Okolo roku 1885 sa pohyboval vo Vysokých Tatrách a býval vo Vile Mária, kde sa zdržiavala jeho sestra barónka Kaasová. Podľa Samuela Webera si toto prostredie natoľko obľúbil, že podporoval dopravu, cestovný ruch, výstavbu v okolí Belianskej jaskyne a propagoval aj jej návštevy. Za túto prácu mu obyvatelia Spišskej Belej v roku 1889 udelili čestné občianstvo.
