05/08/2026
V rámci nedávnych osláv sviatku sv. Anny spracoval Ondrej Lauko takúto peknú informatívnu rešerš a histórii kostolíka sv. Anny, za čo mu aj na tomto mieste ďakujeme:
HISTORIA DOMUS PRESEĽANY
Neskorobaroková kaplnka svätej Anny
Autor: Ondrej Lauko
VÝSTAVBA
Zámer a výstavba kaplnky nepriamo súvisí s reformami cisára Jozefa II., syna Márie Terézie. Jozef bol známym reformátorom, a práve v roku 1784 vydal tzv. cisársky patent, ktorý zakazoval pochovávať nebožtíkov v intraviláne obce. Za účelom pochovávania mala byť vysvätená pôda mimo samotnej obce. A tak sa stalo aj v Preseľanoch. Zvolená pôda ležala v extraviláne obce pri kráľovskej ceste. Poloha dnešného cintorína nie je náhodná – poloha cintorína leží mimo záplavového územia rieky Nitry a zároveň hĺbka podzemnej vody v týchto miestach je už dostatočne hlboko, takže nehrozilo riziko zatopenia resp. výtrisku artézskej vody do hrobového miesta.
Výstavba kaplnky svätej Anny súvisí s obetavosťou miestneho rodáka Michala Čerňanského.
Na mieste dnešného kostolíka sv. Anny stála už v 18. storočí baroková kaplnka zasvätená práve svätej Anne. O samotnú výstavbu dnešnej kaplnky svätej Anny sa zaslúžil rodák z Preselian – Michal Čerňanský (Michael Csernánszky). Pochádzal z chudobného rodu a ťažko pracoval v miestnom mlyne. Práve tu si vybudoval súcit s prostým ľudom a v modlitbách prosil, aby za svoje remeslo získal dostatok financií, z ktorých by mohol vytvoriť pre miestnych obyvateľov chudobinec (xenodochium). Majetky v Preseľanoch v tom čase boli rozdelené medzi ostrihomskú kapitulu a rodinu Batthyányi. Práve v roku 1804 bola z tehál a kameňa postavená pohrebná kaplnka svätej Anny. Sám Michal Čerňanský jej odkázal 1000 zlatých, z ktorých sa malo zabezpečiť financovanie miestneho chudobinca a plat pre kurátora a kantora. Michal Čerňanský sa poslednýkrát spomína v roku 1822, kedy zomrel. Je pochovaný pod podlahou v kaplnke.
HISTÓRIA A OSUDY KAPLNKY
Kaplnka dlho slúžila svojmu účelu avšak zanedbaná starostlivosť vyústila do katastrofálneho stavu. Prelomovým bol rok 1853, kedy došlo k pozastaveniu kaplánskeho miesta vo farnosti. Práve kapláni mali na starosti chudobinec aj správu kaplnky sv. Anny a ich odchod z farnosti znamenal aj zastavenie financovania kaplnky. Chudobinec si finančne nemohol dovoliť údržbu a opravu kaplnky, čo malo za následok, že sa kaplnka dostala do havarijného stavu. Za povšimnutie tiež stojí, že opravu a údržbu blokovali aj samotní farníci z obce. Podľa ich slov mala kaplnka dostatočný finančný fond, z ktorého sa mala realizovať údržba a oprava kaplnky. Zlý stav kaplnky, kedy hrozilo zrútenie strechy, nakoniec vyústil do rozhodnutia uzatvoriť kaplnku. Stalo sa tak v roku 1880, kedy vo farnosti zomiera farár Matej Oscitý a na jeho miesto nastupuje farár Rudolf Poëck. Obaja farári sú pochovaní na miestnom cintoríne v jeho ľavej časti. O stave kaplnky v roku 1880 vypovedá sprievodná správa od geometra Adolfa Vogla, ktorý vykonal analýzu stavu kaplnky. V tejto správe doslovne uvádza: „Severná strana sa oddeľuje od južnej časti. Krov je zhnitý a popraskané múry prepúšťajú vodu priamo do základov kaplnky. Vnútorný inventár kaplnky je veľmi pustý, plný pavučín a prachu. Oltár je vyblednutý a značne zanedbaný.“ Práve spomínaný farár Rudolf Poeck sa začal intenzívne usilovať o opravu kaplnky. V roku 1882 vyhlásil zbierku na opravu kaplnky svätej Anny, ktorá nenašla pochopenie u miestnych farníkov. Farská kronika priamo uvádza, že samotnú opravu brzdili zlomyseľní ľudia, ktorí verejne spochybňovali potrebu jej opravy, ohovárali farára a odrádzali aj ostatných od príspevkov na rekonštrukciu kaplnky. Podľa ich slov bola oprava v tomto stave už nemožná a teda zbytočná. Podľa zmienok od farára Rudolfa sa dozvedáme, že preselianski veriaci na opravu kaplnky neposkytli žiaden druh pomoci. Nádej pre kaplnku svitla v osobe Mateja Turčányiho, rodáka z Preselian a príbuzného zakladateľa kaplnky – Michala Čerňanského. Matej Turčányi v tom čase pôsobil ako farár v dnešnej obci Rumanová (Romanfalva). O kritickom stave kaplnky sa dozvedel počas svojej návštevy v dnešných Komjaticiach, kde sa stretol s farárom Rudolfom Poeckom, ktorý mu opísal situáciu v Preseľanoch. Farár Matej pocítil ľútosť a potrebu kostolík zachovať, preto sa rozhodol, že všetky náklady na opravu preberá na svoje ramená. Hlavným dôvodom záujmu o kaplnku v Preseľanoch zo strany
Mateja Turčányiho bol iste fakt, že v kaplnke odpočívali jeho príbuzní z rodu Čerňanských. Rekonštrukčné práce prebiehali počas neskorej zimy, jari a začiatku leta v roku 1882. Sám Turčányi dbal na vysokú kvalitu a modernizáciu celého objektu. Opravené boli múry, krov a strecha získala novú škridlu. Na podlahu nechal položiť novú mozaiku, ktorú vyhotovil taliansky majster Angelo Rosa. Zrenovoval tiež lavice a chór. V kaplnke sa tiež nachádzal barokový organ – pozitív, ktorý sa nachádzal v chórovej empore. Jeho stav bol však pred rekonštrukciou v žalostnom stave. Na jeho oprave a záchrane sa podieľal miestny kaplán a učiteľ (ludimagister). O osude organa môžeme v súčasnosti vysloviť len hypotézy. Azda padol za obeť prvej svetovej vojny? Azda ho narušil zub času? Alebo neboli financie na jeho údržbu? Na tieto ale i na ďalšie otázky môže priniesť odpoveď ďalší výskum prameňov. Oprava kaplnky svätej Anny bola zavŕšená slávnostnou svätou omšou dňa 26. júla 1882. Požehnal ju arcidiakon Anton Černý. Farár Poeck sa zaviazal aby sa pri každom patrocíniu (hodoch) v tejto kaplnke modlili modlitby: Otče náš a Zdravas Mária za zdravie a neskôr za dušu tohto veľkého dobrodinca. Farár Rudolf Poeck zároveň po oprave stanovil nové pravidlá používania kaplnky:
• V kaplnke sa budú slúžiť pohrebné sväté omše.
• Zvon kaplnky sa môže používať pri pohreboch na žiadosť veriacich za poplatok 50 grajciarov (približne 5 – 15 eur v súčasnosti)
• Zrušenie zvyku zvoniť v kaplnke každý deň napoludnie a večer, aby sa šetrila veža aj zvon.
• Počas slávnostných svätých omší konaných 26. júla na počesť patrónky – sv. Anny sa bude konať slávnostná procesia z farského kostola sv. Alžbety.
Až do roku 1923 nemáme žiadnu konkrétnu zmienku o histórii kostolíka sv. Anny. Môžeme sa teda iba domnievať, že plnila svoj pôvodný účel, a na dodržiavanie stanovených pravidiel dozeral minimálne do roku 1904 sám farár Rudolf Poeck. Ten práve v roku 1904 zomiera na fare v Preseľanoch a je tiež pochovaný na miestnom cintoríne.
V roku 1923 odišiel do penzie doktor Jozef Napoleon Janda a na jeho miesto prišiel farár Ernest Trebatický. Ten bol nútený pristúpiť k oprave strechy, na ktorú sa od farníkov vyzbieralo presne 27 807 Kčs. V nasledujúcom roku prebehla oprava strechy, na ktorej sa podieľali miestni rodáci nezištne. Zaujímavý je obrat v postojoch a mentalite veriacich. Kým pred štyridsiatimi rokmi „bojkotovali“ opravu kostolíka, v roku 1924, po vyše štyridsiatich rokoch, na ňom pracovali celkom zadarmo. V roku 1926 boli od kostolíka popri cintorínskej ohrade vysadené čerešne, ktoré viedli smerom do chotára obce. Ďalšia rekonštrukcia prebehla v roku 1958 pod správou farára Jozefa Jánoša. Zhotovená bola medená vežička, ktorá nahradila starú drevenú vežičku, osadené boli tiež nové dvere a okná. Kaplnka získala pri tejto oprave aj novú dlažbu v jej interiéri.
Generálna oprava kaplnky sv. Anny prebehla v roku 1987. V tom čase farnosť spravoval Mons. Ján Formánek. Kaplnka bola vymaľovaná a do kostolíka bola inštalovaná ústredná socha sv. Anny s Pannou Máriou. Sochu daroval do kaplnky pán Karol Morovčík, ktorý pôsobil vo farnosti ako kaplán. Domnievame sa, že počas tejto rekonštrukcie boli odstránené pôvodné lavice i klasicistický oltár.
V roku 2003 daroval pán Daniel Hayden drevo na rekonštrukciu chóru, ktorá sa udiala aj s prispením obecného úradu. Od roku 2004 sa v kaplnke slúžia sväté omše v týždni, kedy je v liturgickom kalendári spomienka na sv. Annu a Joachima. Posledná známa oprava prebehla v roku 2012, kedy miestni rodáci upravovali terén za kostolíkom, aby stabilizovali jeho múry.
PATROCÍNIUM
Prečo sa naši predkovia rozhodli zasvätiť kaplnku k úcte sv. Anny? Na túto otázku neposkytuje odpoveď ani farská kronika ani iný doteraz spracovaný materiál. Môžeme sa teda iba analogicky domnievať z rekonštrukcie jej úcty a kultu naprieč dejinami. V nasledujúcich riadkoch je stručne zhrnutý význam a odkaz šírenia úcty svätej Anny podľa publikácie od historičky Virginie Nixon (2004):
Svätá Anna, hoci je dnes pevnou súčasťou kresťanskej tradície, paradoxne nie je biblickou postavou. Jej príbeh sa po prvýkrát objavuje v apokryfnom Jakubovom protoevanjeliu z 2. storočia, kde autor vytvoril jej postavu podľa vzoru starozákonnej Anny, matky proroka Samuela. Ústredným motívom tohto rozprávania je dojímavý príbeh staršej, neplodnej ženy, ktorej Boh zázračne požehnal dieťa ako odpoveď na jej vrúcne modlitby a verejné poníženie, ktoré musela pre svoju sterilitu znášať. Už od 6. storočia sa v kresťanskom Oriente, konkrétne v Jeruzaleme a Konštantínopole, začal formovať jej kult postavený na dôležitej teologickej myšlienke, že telo svätej Anny bolo priamym fyzickým zdrojom tela Panny Márie, a tým sprostredkovane aj tela samotného Vykupiteľa.
Zásadný zlom v šírení úcty k svätej Anne v západnej a severnej Európe nastal v období 12. a 13. storočia, kedy križiaci a pútnici začali zo Svätej zeme masívne prinášať relikvie pripisované tejto svätici. Tieto telesné pozostatky sa stali základom pre vznik nových pútnických sietí a kultových centier, ktoré často medzi sebou súperili o priazeň veriacich zdôrazňovaním autenticity svojich nálezov. V období vrcholného stredoveku sa Anna stala kľúčovou postavou v búrlivých teologických diskusiách o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie, kde sa hĺbkovo skúmala povaha počatia Márie v Anninom lone a otázka, či bola oslobodená od dedičného hriechu už v momente svojho vzniku. Popri týchto učených úvahách sa najmä v severnej Európe rozvinula aj legenda o jej troch manželstvách, známa ako Trinubium, podľa ktorej mala Anna po Joachimovej smrti postupne ešte dvoch manželov a dve ďalšie dcéry, čím sa v náboženskej predstavivosti stala mocnou matkou a zakladateľkou rozsiahleho „svätého príbuzenstva“.
Patrocínium svätej Anny postupne nadobúdalo veľmi rôznorodé a praktické podoby – v mnohých svätyniach bola vyhľadávaná ako miestna divotvorkyňa schopná zázračne uzdravovať či chrániť v boji, zatiaľ čo v pobrežných oblastiach sa stala dôležitou patrónkou námorníkov, ktorú veriaci vzývali na ochranu pred búrkami a nebezpečenstvom počas plavieb. Celý tento vývoj vnímania svätice sa jasne odzrkadlil aj vo výtvarnom umení, kde na prelome 13. a 14. storočia vznikol ikonografický typ známy ako Anna Samotretia (Anna Selbdritt), zobrazujúci Annu spolu s dospelou alebo detskou Máriou a malým Ježišom. Tieto umelecké diela vizuálne potvrdzovali jej výnimočné postavenie v celom pláne spásy ľudstva a robili z nej ústrednú, autoritatívnu postavu svätej rodiny, ktorej kult bol v neskorom stredoveku cielene podporovaný na posilnenie zbožnosti laických veriacich.
Hoci najväčší rozkvet kultu svätej Anny nastal v období rokov 1480 – 1530, jeho vplyv zanechal v európskom náboženskom živote trvalú stopu, ktorá rezonovala aj v čase stavby kaplnky v Preseľanoch. V tomto období sa Anna transformovala z nenápadnej biblickej postavy na jednu z najmocnejších svätíc kresťanského sveta.
V neskorom stredoveku nebola Anna vnímaná len ako stará mama Ježiša, ale ako postava s mimoriadnou nadprirodzenou mocou. Jej fyzická blízkosť k Spasiteľovi z nej robila kľúčovú aktérku v pláne spásy. Texty tej doby jej pripisovali schopnosť „otvárať brány nebies“ a chrániť dušu veriaceho v najťažšej hodine smrti. Táto spasiteľská funkcia bola hlavnou príčinou zakladania bratstiev a kaplniek, pričom veriaci verili, že uctievaním Anny si zabezpečia nielen nebeskú odmenu, ale aj pozemský blahobyt a ochranu majetku.
Humanistickí propagátori kultu cielene pretvorili obraz svätej Anny na ideál meštianskej a neskôr vidieckej zbožnosti. Anna bola prezentovaná ako vzor cnosti, skromnosti a domácej práce. Jej život s Joachimom sa stal prototypom „svätej domácnosti“, v ktorej sa náboženský život neodohrával v izolácii kláštora, ale uprostred rodinných vzťahov a výchovy detí. Práve tento aspekt urobil jej patrocínium mimoriadne príťažlivým pre lokálne komunity, ktoré v nej videli ochrankyňu svojich rodín a domovov.
V priebehu 16. storočia došlo k teologickej zmene – Anna prestala byť zobrazovaná ako nadprirodzená vládkyňa a stala sa skôr ľudskou babičkou, ktorá pokorne ustupuje do úzadia pred svojou dcérou Máriou a vnukom Ježišom. Tento proces, pri ktorom sa z mocnej darkyne spásy stala „svätá príbuzná“, len upevnil jej postavenie v ľudovej zbožnosti. V 17. a 18. storočí sa táto tradícia rozvinula do veľkolepých pútí a lokálnych kultov, ktoré pretrvali až do začiatku 19. storočia, kedy bola postavená kaplnka v Preseľanoch.
Výber svätej Anny ako patrónky kaplnky v Preseľanoch v roku 1804 nie je náhodný, ale je výsledkom stáročného vývoja jej kultu. Existuje niekoľko kľúčových dôvodov, prečo toto patrocínium pretrvalo a bolo zvolené práve pre tento sakrálny objekt:
Orodovníčka v hodine smrti: Tradícia Anny ako ochrankyne, ktorá sprevádza dušu do neba, bola v náboženskom cítení začiatku 19. storočia stále živá. Keďže kaplnka plnila funkciu pohrebnej kaplnky, predkovia v tom videli spôsob šťastnej smrti. 2. Patrónka rodiny a plodnosti: Ako matka Panny Márie symbolizovala Anna kontinuitu rodu a svätosť manželského zväzku. Pre vidiecku obec, akou boli Preseľany, predstavovala ideálnu ochrankyňu rodinných hodnôt a bezpečia domova.
UMELECKÉ PREVEDENIE
Kaplnka je vybudovaná v neskorobarokovom štýle s prvkami klasicizmu. Označenie stavby z roku 1804 ako neskorobarokovej vychádza z exaktných architektonických znakov. V dejinách umenia sa slohy nemenia zlomovo úderom jedného roka a hoci v tom čase už v Uhorsku oficiálne nastupoval klasicizmus, táto kaplnka je typologicky zjavný barok. Znamená to, že pri jej výstavbe boli reálne použité barokové konštrukčné prvky, ako sú zakrivené pôdorysné línie, profilované rímsy. Takýto dynamický a priestorovo bohatý sloh ostro kontrastoval s klasicizmom, ktorý v tom čase presadzovali vládne kruhy vo Viedni, pretože tento nový prúd priamo odrážal osvietenský dôraz na rozum a racionálny poriadok prostredníctvom prísnej geometrie a antickej strohosti. Z historického hľadiska išlo o mimoriadne napäté obdobie. Rok 1804 bol v Habsburskej monarchii prelomový, keďže cisár František II. práve v tomto roku vyhlásil vznik Rakúskeho cisárstva, čo bola priama reakcia na mocenské ťaženia Napoleona v Európe. Toto obdobie začínajúcich napoleonských vojen prinášalo finančné vyčerpanie štátu, z čoho pramenil aj tlak centrálnej správy na výstavbu prísne účelových, racionálnych a lacných budov bez zbytočnej výzdoby. Zmena vo formálnych nariadeniach však narážala na overenú stavebnú realitu na uhorskom vidieku. Lokálne murárske cechy pracovali podľa zabehnutých technologických postupov a samotná katolícka cirkev naďalej preferovala barokové priestorové riešenia, ktoré stáročia vyhovovali tradičnej liturgii a overeným spôsobom prejavovania zbožnosti. Výsledkom tohto stretu moderných štátnych nariadení a lokálnych tradícií je fenomén zotrvačnosti slohu, ktorý exaktne vysvetľuje, prečo na začiatku devätnásteho storočia vznikla stavba preukázateľne nesúca znaky neskorého baroka, zatiaľ čo elita v centrách ríše už budovala moderné klasicistické objekty. Kaplnka má obdĺžnikový tvar s mierne zaobleným uzáverom. Je zaklenutá pruskou klenbou s medziklenbovými pásmi. Ústrednou sochou bolo tzv. súsošie Metercie ( sv. Anna Samotretia). V súčasnosti sa v priestore presbytéria nachádza ústredná socha sv. Anny, ktorú daroval kaplnke preseliansky kaplán Karol Morovčík. Priestory kaplnky dopĺňajú rezbárske práce miestneho majstra Dezidera Končeka.
PÔVODNÝ INVENTÁR KAPLNKY
• klasicistický oltár
• klasicistické lavice
• súsošie Metercie
• obraz sv. Rodiny z 19. storočia
• pôvodná socha sv. Anny od ľudového rezbára Jozefa Markoviča
• barokový organ
• zvon z roku 1817 – ulial ho trnavský zvonolejár Karol Filgrader
• pozlátený misál na slúženie svätých omší
